Poviedka Interpersonálna sa v marcovom čísle časopsiu EVA kvôli grafickému zalomeniu prekrstila na Medzi nami. Dnes si ju môžete prečítať aj na internete.
„Myslíš si, že ťa mám ešte rada?“ zaskočila ho otázkou, len čo vošiel.
Nekričala, nemala hysterickú náladu. Skôr to Edovi pripomínalo mentorský tón, skrývajúci jedovatú premisu.
Kompletne sa spotil a žmúril do bytu. Videl Ireninu siluetu, počul jej hlas, no nič viac. Stála oproti oknu. Svetlo spoza jej chrbta mu bránilo všimnúť si jej prvú slzu stekajúcu po líci.
Zrazu sa mu chodba zúžila do neveľkého priezoru.
Snoval scenáre od zabudnutého šeku až po katastrofické odhalenie mimomanželských úletov. Nevedel, čo má v rukách, a to ho miatlo zo všetkého najviac. Predpokladal, že niekde za chrbtom Irena stíska usvedčujúci dôkaz, čím zaklincuje všetky jeho klamstvá. Mlčal. Vzhľadom na situáciu by cítil úzkosť aj v letiskovom hangári, nieto v chodbičke s dĺžkou niečo vyše metra. „Čo ak nohavičky vymenila za mäsiarky nôž?“ Nedokázal rozmýšľať triezvo a zacítil, čo znamená pocit pustiť do gatí pred rozzúrenou ženskou.
„Si hajzel, vieš to?“ Farbu hlasu zmenila zo zastretého altu o niekoľko oktáv vyššie, čím dostával nechcenú rezonanciu hystérie.
Problém sa nedal nijako prehliadnuť. Edo v pude sebazáchovy privrel dvere, aby Irenine vzlyky neprenikli až k zvedavým susedom. Nemusí predsa celý vchod vedieť, že Edovi sa to teraz neprepečie.
Pokračovanie príbehu: Medzi nami